Letmá snehová láska v rôznych existenčných podobách (Pavel Vilikovský - Letmý sneh)

Autor: Alexandra Jurišová | 21.10.2015 o 10:40 | (upravené 22.10.2015 o 9:12) Karma článku: 4,73 | Prečítané:  345x

Pavel Vilikovský je dvojnásobným víťazom literárnej ceny Anasoft litera. Keď túto cenu získal, v kníhkupectvách už svietila jeho ďalšia kniha s názvom Letmý sneh. Kto však od tejto knihy očakáva nejaký hlboký príbeh, nedočká sa.

Vilikovský v nej píše o rôznych životných situáciách, pocitoch a náladách, ktoré zdanlivo spolu vôbec nesúvisia. Môže sa dokonca stať, že si počas čítania prvých strán poviete, že vôbec ničomu nerozumiete. Kniha sa nezačína nijakým klišé ako napríklad „kde bolo, tam bolo“ alebo „náš život je naplnený šťastím, lebo sa všetci  milujeme“. Nie. Autor sa všemožne venoval ťažkým životným úvahám, ktoré čitateľa prinútia vrátiť sa k stranám, ktoré už predtým čítal. Píše o rôznych podobách lásky, lavíne, chorobe, duši, zabudnutom kožuchu, zen budhizme, bilabiálnych konzonantoch a o jazyku indiánov. Ťažko veriť hocičomu, o čom sa v tejto knihe píše.

Vilikovský v nej vyobrazuje dvoch mužov, ktorí sú si úplne rozdielni, no napriek tomu sú najlepší priatelia. Jeden z nich sám seba pomenoval ako Čimborazku, ktorý je zároveň rozprávačom, a ten druhý je jeho „dvojča“ Štefan. Filozof Čimborazka je charakteristický svojou vnútornou nezrovnalosťou a Štefan je jeho protiklad – chladný a odmietavý jazykovedec.

Celá novela tvorí päť dejových fragmentov, ktoré sa na konci akoby spájajú do jedného záveru. Čítať knihu bez akejkoľvek dejovej línie vám príde ako práca umelca, ktorý bezcieľne spája kúsky mozaiky s tým, že nevie, čo z toho nakoniec vznikne. Autor ale veľmi dobre vedel, čo robí. Naoko nechá čitateľa stratiť sa v Čimborazkových slovách a prinúti ho tak viac uvažovať a čítať medzi riadkami. Zoznámi ho s lavínou života, ktorá sa pomaly-pomaličky spúšťa a po ceste so sebou nesie všetky katastrofy. Nadobudneme až „super-hrdinovský“ pocit, kedy chceme zastaviť alebo aspoň spomaliť čas. Lavína padá a my sa na ňu len nemo pozeráme ako na Čimborazkovu ženu, ktorá vďaka ťažkej duševnej chorobe stráca samú seba a celý svoj život.

Autor v spojitosti s jeho ženou Magdalénou píše o vzťahu duše a tela, a ako práve tá duša jej telo postupne opúšťa. Manžel ju počas jej rozvíjajúcej sa choroby nazýva rôznymi menami. Postupne sa mení z milovanej Lienky na Agrafiu, ktorá prichádza o pamäť a uniká do vlastného sveta, kde žiadneho manžela nemá. Neskôr je z nej Eugenika, ktorú ale nedokáže prestať milovať a vzdať sa jej. „Láska je, keď niekto odchádza a ty máš pocit, že by si mu chcel niečo povedať,” hovorí. „Cítiš, že je to čosi dôležité a naliehavé, hoci to navonok nemusí tak vyzerať, ale za svet si na to nevieš spomenúť, alebo si v časovej tiesni a nevieš napochytre vybrať z nepreberného množstva nikdy nevysloveného.”

Nepochybne Pavel Vilikovský napísal veľmi prešpekulovanú, hravú a miestami aj smutnú knihu. Letmý sneh v jeho živote padá veľmi na husto, no pred našimi očami prejde obrovskou rýchlosťou, len sa tak mihne. Občas letmo, inokedy drsne, nás pohladí a s láskou nám pomôže zvládnuť ťažké životné situácie. Takto vnímam odkaz tejto knihy.

Alexandra Jurišová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Barometer policajnej korupcie? Ako hladko kúpite drogu

Drogový biznis sa globalizuje a digitalizuje.


Už ste čítali?